Rekomando Richarda L. Kramára: Antonín Zhořec: Rejpnu si do solární bouře
Antonín Zhořec: Rejpnu si do solární bouře (nakl. Adolescent, 2024), portál Revue Prostor (srpen)
Rozpusťte se, přátelé, rozpusťte se
Jestliže se všechno, co se zvolna mění, vysvětluje životem, pak všechno, co se mění rychle, se vysvětluje ohněm.
Antonín Zhořec v zbierke Rejpnu si do solární bouře „otvára látku ohňom“. Oheň je nositeľom náhlej premeny rodu, druhu, životnosti, skupenstva v akomsi metafyzickom zmysle. Energicky prehorieva matériou textu a v tomto procese odhaľuje a uvoľňuje jazyky vnútri jazyka a telá vnútri tela. Žiar spaľuje kontexty, konvencie, bežné väzby ľudskej telesnosti a z nej vychádzajúcej reči. Fragmenty tiel i slov pobozkané ohňom získavajú autonómiu a divokosť. Koreň slova, prípona, slabikotvorná spoluhláska, oko, ruka, zadok – už nepodlieha celku, nie je podriadený svojmu údajnému účelu, ale odovzdáva sa plne bujneniu, hybridizácií, vzbure.
Smrt v plamenech je nejméně osamělou smrtí. Je to skutečně kosmická smrt, při níž zaniká s myslitelem celý vesmír
Lyrický subjekt sa v plameňoch neocitá náhodou. Jeho stávajúce vzbĺknutie je návratom k ohňu. Entuziasticky dáva ohňu (opätovný) súhlas k vzájomného stráveniu, oheň však zďaleka nevníma ako výhradne katarzný a produktívny živel. Horenie považuje za nevyhnutnosť i nerozvážnosť zároveň. Vie, že ho bude ukrutne baviť i bolieť. Sprievodcom na dvojznačnej ceste ohňom je lyrickému subjektu tiger. Strašidelný i vystrašený, tiger je stelesnením všetkých strhujúco nestabilných druhov na pomedzí človečenstva a zverstva, živosti a mŕtvosti, ktoré oheň privádza na svet. Lyrický subjekt a tiger sa recipročne prerastajú i trhajú na kusy, jeden do druhého nastupujú a vystupujú zo seba, sprostredkúvajú si vzájomne hĺbkový ponor do plameňov i prudké vytriezvenie nad chladnúcimi uhlíkmi.
Kam nedohlédne oko, kam nedosáhne ruka, tam se vplíží teplo.
Zhořec zvládne vykresliť ohromné vzbĺknutia s kozmickými konzekvenciami, jeho jazyk je však najpôsobivejší, keď sa vteľuje do drobunkých jazýčkov mladučkých ohníčkov. Spôsob, ktorým Zhořec používa zdrobneniny je odzbrojujúco výhražný, zmenšenie v jeho prípade nie je zjemnením ale naostrením – každý mäkčeň je ako pazúrik zadrapujúci sa do kože. Zhořec sa neobáva „nevážnosti“ hlások s háčikom, ale všetku ich šteklivosť a traskavosť využíva vo svojej prospech. Predovšetkým č, ž a ř sú v Zhořcových rukách a ústach horľavými spoluhláskami, iskričkami preskakujúcimi medzi slovami, ktoré vyniknú predovšetkým pri čítaní nahlas. Svoj efekt však majú i na papieri – rozstrapatené a naježené slová si podávajú ručičky so Zhořcovými rozčuprenými ilustráciami, ktoré sa zakrádajú textom. Vrúcne gestá maličkých končatín sú zápisom o konfrontácií s neznámym a neriadeným, o vstupe do divočiny na vlastné riziko. Správa po vynorení sa spomedzi srstnatých stromov znie jasne: Nepoučil som sa.
Tygr v kořenech
There’s a tiger in my roots.
očička mu vykousali broučci
ouška mu opadala
nožičky se ztratily v hlíně
drápečky se vsákly do stromečku
proužky vcucnul kmen a vyplivly je větvičky
chloupečky hlavička krček tělíčko ocásek
byly
pak byly mršinka
teď jsou fuč
z větviček stromečku opadávají krvavoučké lístečečky
větřík je odvává
a tygříček –
není tam
lhal jsem
Citáty v texte pochádzajú z knihy Psychoanalýza ohně od Gastona Bachelarda (preklad Jitka Hamzová).