Šimon Čižmár – Ilúzia kompaktnosti
Mery Je Iluze (nakl. Adolescent 2024), Časopis Glosolália 2026
Debutová zbierka básní Mariana Staffena nesie na obálke len jeden nápis: Mery Je Iluze. Ten slúži súčasne ako autorský pseudonym aj ako názov. Narúša tak hranicu medzi autorom a textom, ktorej rešpektovanie pri reflexii diela časť literárnej vedy, aspoň tej slovenskej, nekompromisne vymáha. Narúšanie tejto hranice pritom nevychádza z programového úsilia o dekonštrukciu literárnovedných termínov a kategórií. Autorova kniha skrátka iba je:
Je queer. Je v ženskom rode – od začiatku k nám z básní prehovára lyrická subjektka. Je v mužskom rode – približne v polovici knihy sa rody začínajú striedať, až postupne prevládne ten mužský. Láka ma napísať, že kniha je o tranzícii. Ale nie je – takéto tvrdenie by bolo veľmi redukujúce. Napriek tomu, že kniha zachytáva transrodovú skúsenosť, nie je na tejto téme vystavaná. A je to prirodzené – život queer ľudí sa netočí len okolo ich queer identity. Zároveň je queer identita neoddeliteľnou a neustále prítomnou súčasťou ich života. Ide o krehkú dynamiku medzi všednosťou a inakosťou, medzi väčšinovým a jedinečným, medzi prijatím a vylúčením. A to všetko sa autorovi podarilo jemnocitne zachytiť.
Je zbierkou. To je zistenie, ktoré ma po prečítaní niekoľkých básní prekvapilo. Niežeby zbierky nemohli byť dobré, respektíve niežeby sa už nevydávali – dovolím si dokonca hádať (úplne nezodpovedne, bez akýchkoľvek dát), že zbierky stále tvoria väčšiu časť súčasnej básnickej produkcie. Vnímam však v česko-slovenskom literárnom prostredí akési očakávanie, respektíve implicitný tlak písať básnické knihy (ako jednotný literárny útvar). Akoby napísanie básnickej knihy automaticky zaručovalo jej nespochybniteľnú kvalitu. Marian Staffen sa rúti veľkolepo proti tomuto trendu – ale veľmi ma tým neoslovuje. Autor predstavuje zbierku v najpôvodnejšom zmysle slova. Každá z básní sa končí rokom – pravdepodobne jej napísania. Chronologický princíp sa tak stáva akousi (veľmi tenučkou) červenou niťou držiacou pokope jednotlivé básne. Spolu so spomínaným dvojjediným názvom tak poukazuje na kompozíciu simulujúcu autorovu životnú cestu; nejde len o akési sprostredkovanie správy o živote, kniha je autorom a autor je knihou.
Je autorovým životom, a teda je nekonzistentná, nesúrodá – keďže je náročné zachytiť komplexnosť prežitých deviatich rokov (2015 – 2023) na päťdesiatich dvoch stranách. Do výberu sa tak dostávajú básne z rôznych období – a vidno to aj na poetike, témach či textovom spracovaní. Chvíľami dominujú silné telesné metafory: „Život jak ho známe / nelíbá na ústa / Spíš ti to udělá špinavou rukou / kousne tě do krku / a pošle do prdele“ (s. 7); „Mám špinavé ruce / otrávila jsem tvou krev“(s. 9). Tie sú často sprevádzané výjavmi signalizujúcimi špinavosť, neutešenosť života, akúsi existenciálnosť či ubitosť, napríklad ako keď subjektka simuluje odrazy slnka vo vode hádzaním žeravých popolčekov z cigarety do špinavej mláky vo výtlku asfaltovej cesty (s. 11). Podstatná časť básní sa venuje sexuálnym alebo romantickým vzťahom, napríklad Jen co se zabouchnou dveře, Trpké trnky či Limetky – posledná z menovaných zachytáva o čosi exkluzívnejšie (a zároveň explicitnejšie) niektoré špecifiká v randení queer ľudí: „Večer jsem vymačkaná / jak limetka do Cuba libre jednoho chudýho studenta / v drahým klubu // Nechal se pozvat od nějakýho kluka z Grindru / a dneska asi nebude spát doma“ (s. 14). Z naznačených štruktúr knihy ako päsť na oko vystupujú niektoré texty, ktoré mi, žiaľ, pomohli uvedomiť si zozbieranosť básní. Pristupujúc ku knihe ako k životu, dokážem si predstaviť dôležitosť miesta týchto textov v skúsenostnom komplexe subjektky či subjektu; ako čitateľovi mi však kládli prekážky a narúšali konzistentnosť celku. Spomedzi naznačených línií tak vytŕča (inak zaujímavá) geopoetická báseň Florenc, text O utrpení, zameraný na utrpenie zvierat, či ekopoetická báseň Ta tíha. Neprimerane nástojčivo na mňa pôsobili aj básne zviazané často gramatickým rýmom, alebo rýmom bez zložitejších gramatických vzťahov: „řvou – nemůžou – třou – druhou“ (s. 20). Oceňujem však nenásilnú hru so slovami, často založenú na asociáciách: „Jsem Ján Světlík váš bankovní poradce (...) na starým bytě nám do světlíku padali mrtví holubi“ (s. 26). Autorovou silnou stránkou sú jednoznačne krátke úderné básne, niektoré miestami pôsobia ako sentencie (napríklad spomínaná O utrpení), iné majú povahu momentiek. Za osobitne pôsobivú momentku považujem báseň Tenhle den, ktorá nielenže veľmi minuciózne sprostredkúva queer skúsenosť, ale zároveň ju neasociuje s prežívaním negatívnych emócii (čo býva, vzhľadom na objektívnu realitu, žiaľ, častý spôsob jej zobrazenia): „Zadívalo se na mě dítě v metru / bystrejma modrejma očima / zaujatý zvědavý / a nic si nepomyslelo“ (s. 41).
Je vtipná. Východiská z nepríjemných situácií u Staffena bývajú často riešené efektne (spomínané miniatúry) alebo humorne: „neodkážu tě dostatečně ponížit // Tak tě třeba jednou namaluju“ (s. 34). S humornými situáciami býva často spojené opakovanie spojky/zámena, ktoré akoby simulovalo hovorovú reč. V prvej (bezmennej) básni zbierky nadobúda takéto opakovanie originálnu podobu: „Životem políbená jako / jako jak si to představuješ“ (s. 7). Kým tvar (slovo) ostáva rovnaké, a teda dochádza k opakovaniu na hranici verša, význam sa mení; jako z prvého verša, kde figuruje v pozícii podraďovacej porovnávacej spojky, sa v druhom verši mení na opytovacie zámeno. Je to také poskakovanie, presun významu, ktorý dynamizuje text – dá sa naň však nazerať aj čisto formálne, ako na špecifický druh figúry. Ak by som mal využiť svoje poznatky z literárnej teórie, najbližšie by som tento jav prirovnal k anakolútu doplnenému apoziopézou – avšak sú tu dve „ale“: 1. takéto vymedzenie nie je dostatočné; 2. reklasifikovanie básnických prostriedkov nepovažujem za najpodstatnejšiu výzvu súčasnej teórie. Faktom ostáva, že takáto syntaktická zmena pre mňa ostáva vzrušujúcim zážitok z textu nielen zo sémantickej, ale aj z estetickej stránky.
Je multimediálna. Zbierku tvoria aj autorské fotografie doplnené o citáty či fragmenty textov. Tie pôsobia ako úryvky zo súkromnej, písanej internetovej komunikácie. Zdôrazňujú hovorovosť, dodávajú dojem autenticity a hrejivý pocit zapojenia sa.
Je melancholická. Je performatívna. Je experimentálna. Je tradičná. Je povrchná. Je hĺbavá. Je vidiecka. Je mestská. Je taká aj onaká... Záleží, ktorú báseň si prečítate. Jednota tejto knihy je totiž ilúzia.